https://www.youtube.com/watch?v=atyvdC15HFA
Celá sa triasla, no nebolo to zimou, aj keď vonku mrzlo. Bolo to strachom. Úzkosťou. Svet sa jej
rozpadal pod nohami a ona nevedela čo má robiť. Chcela kričať, zúfalo po tom túžila, lenže nemohla. Zakaždým, keď sa pokúsila nadýchnuť, sa jej do pľúc nahrnula neznesiteľná bolesť. Z očí sa jej začali valiť potoky sĺz, v hlave mala hurikán. Akokoľvek veľmi sa snažila, nedokázala myslieť na nič iné než na to, že je totálne neschopná, zruinovala všetko okolo seba, podrazila sama sebe nohy a padá do nekončiacej sa priepasti. Cítila sa ako bezcenný kus niečoho, čo nikto nechce. Bola bezmocná. To, čo práve prežívala bolo pre ňu nové, nepoznané a desivé. Ruky si dala za chrbát a pomaly nahmatala stenu. Oprela sa o ňu tak rýchlo, ako to len bolo možné. Strácala stabilitu, jej vlastné telo ju nepočúvalo, nohy mala ako zo želatíny. Mala pocit, že každú chvíľu odpadne a aj napriek tomu, že sa toho bála, si to v tej chvíli želala viac než čokoľvek predtým. Dúfala, že tak by aspoň prestala vnímať tú bolesť, strach a beznádej.
Sedela na zemi s kolenami pritiahnutými až k brade a čakala čo bude ďalej. Žiaden pocit úľavy neprichádzal. Iba sa to celé zhoršovalo. Každý jeden nádych, každé jedno zachvenie jej tela, každá jedna myšlienka – to všetko naberalo na intenzite. A niekde uprostred toho, na jednu jedinú sekundu, jej posledná časť, ktorá sa ešte nevzdala a bojovala ďalej, zakričala slovo hudba. Roztrasenými rukami vybrala z vrecka nohavíc mobil a slúchadlá. Z posledných síl si pustila jednu pieseň a nechala ju hrať dookola. Začala sa sústrediť na melódiu hudby a na text piesne. Spočiatku to nepomáhalo, no keď ju počúvala tretíkrát, konečne sa dokázala zhlboka nadýchnuť. Otvorila oči pri bolesti, ktorú pocítila na celej ploche pľúc, no vedela, že už to bude lepšie. S každým ďalším nádychom bolesť ustupovala, pomaly sa prestávala triasť a čím viac sa sústredila na text piesne, tým lepšie sa cítila. Netušila ako dlho ten stav trval. Pripadalo jej to ako večnosť. Opäť sa začala triasť, no teraz nepocítila triašku z úzkosti, ale z chladu. Nikdy predtým sa tak veľmi netešila, keď jej bola zima. Znamenalo to totiž, že úzkosť je už takmer úplne preč, neovláda ju a ona môže opäť ovládať svoje myšlienky...
Pozrela sa koľko je hodín. Vonku už začínalo svitať, bolo krátko po pol šiestej. Medzi pery si jemne vložila cigaretu a svoj pohľad uprela na prvé svetlá v bytovke naproti, ktoré sa v to ráno rozsvietili. Pripálila si, pomaly odfukovala dym, ktorý splýval s rannou hmlou a konečne pocítila úplnú úľavu. V to ráno sa spustila jej vlastná lavína. V to ráno sa v jej hlave rozpútal hurikán, ktorý úplne nezmizol, iba sa ukryl kdesi do zákutia jej mysle. V to ráno sa nebadane začala meniť. V to ráno sa z nej stala žena, ktorá musí byť svojou vlastnou hrdinkou. Stala sa z nej bojovníčka. Aj napriek tomu, aké to bolo ťažké a koľkokrát jej povedali aby to vzdala, bojovala ďalej. Bolo v nej niečo špeciálne a nádherné. Možno nekonečná nádej či to, akým spôsobom rozprávala o veciach, ktoré miluje aj keď jej bolo mnohokrát ublížené. Možno jej zlomená duša, roztrhaná na maličké kúsky, ktorá jej avšak dávala silu zvládnuť čokoľvek. Pretože vedela, aké to je byť v pekle a bola ochotná urobiť čokoľvek, aby sa tam nikdy nevrátila.