Sedela v tmavej tichej izbe. Jediný zvuk, ktorý bolo počuť bol len šum vetra zvonku. Čakala, kedy to príde. Kedy sa dostaví tá už známa bolesť. Studená zem jej spôsobovala zimomriavky na tele, chcela vstať no nedokázala to. A tak tam ďalej sedela, vnímala takmer dokonalé ticho a čakala. Chcela, aby bolo všetko tak, ako predtým. Ale pokazila to, pokazila všetko, čo sa dalo. Neostalo jej nič, iba výčitky a tichý hlas v jej rozdrvenej duši, šeptajúci, že ešte tam niekde je malý kúsok nádeje. Zošuchla sa na zem, ľahla si. Tiché, prerývané vzlyky prerušili ticho a ona pocítila, že to, na čo čakala sa dostavilo. Ten starý, známy pocit. Pokrčila kolená až k brade a objala si ich. Zavrela oči, nechala svoje telo postupne chabnúť a zaspala. S pocitom viny, pocitom nemožnosti a pocitom skazy...
Bolelo ju to tak, ako nič predtým. Takmer nedýchala, plakala a rozmýšľala nad tým, čo sa vlastne stalo, čo sa pokazilo, kde nastala chyba. Vedela, že všetko je stratené. Vedela, že všetko čo mala je už dávno preč. Vedela, že to už nevráti späť. Vedela, že tento pocit v nej ostane ešte dlho, možno aj naveky. A možno nie, pretože jedného dňa snáď príde niekto, kto jej vráti úsmev na tvár. Vráti jej ten úprimný úsmev, ktorý nikto tak skoro neuvidí. Stratila tak veľmi veľa, ako niektorí nestratia za celý život. Nikto ju nechápe a to je na tom to najhoršie. No v kútiku duše vie, že jedného dňa, skôr či neskôr, príde jeden jediný človek, ktorý ju bude hneď chápať a ten človek tu pre ňu bude už navždy. Lenže teraz ešte nie. Zatiaľ sa musí so svojimi démonmi stretávať každodenne sama. A práve tí démoni ju zvnútra ničia, aj keď navonok to tak nevyzerá...