reklama

Osobné peklo

Tma. Hluk. Policajné húkačky a sanitka. Čo sa to tu deje? „Slečna, tam ísť nemôžete, to je miesto činu.“ Ale tam bývam, musia ma pustiť. Aké miesto činu? „Čo sa stalo?“ Policajt jemne nadvihol obočie a tlačil ma preč. „Samovražda...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 Vietor bičoval stromy. Pre hustý dážď nebolo vidno ani na krok. Z lesa bolo počuť iba zavýjanie vlkov.
 „Tento film pozerať nebudem, pozri sa, ako hrôzostrašne pôsobí! Veď vieš, že som bojko,“ povedala som mu a odchlípla si z horúceho čaju. Milovala som momenty, ako bol tento. Byť doma, sedieť vedľa neho, pozerať film a leňošiť. Lepší večer som si snáď ani nemohla predstaviť. Nabudúce však vyberiem film ja, horory nemienim pozerať.
 „Bože, nebuď mäkkota. Je to thriller, nič hrozné. Už som to videl. A máš tu predsa mňa. Ak sa budeš báť, objímem ťa,“ zašepkal mi do ucha a ja som potichu prikývla. Z rúk mi vytiahol šálku a položil ju na stôl predo mnou. Objal ma okolo pliec a na líce mi vtisol bozk. Usmiala som sa a zapozerala som sa do filmu. Ani neviem kedy, zaspala som v jeho náručí.
 Tma. Hluk. Policajné húkačky a sanitka. Čo sa to tu deje?!
„Slečna, tam ísť nemôžete, to je miesto činu.“
Ale tam bývam, musia ma pustiť. Aké miesto činu?
„Čo sa stalo?!“ Policajt jemne nadvihol obočie a tlačil ma preč.
„Samovražda. Možno vražda, to teraz nevieme. Viac sa dozvieme po pitve.“
„Čože?! Počkať, ale ja tu bývam, pusťte ma dnu!“ vrieskala som ako zmyslov zbavená, chcela som zistiť, čo sa deje. Kútikom oka som zazrela ako z domu vynášajú na ležadle osobu prikrytú bielou plachtou. Zrazu jej skĺzla ruka dole a bezmocne sa húpala. Na prstenníku som zazrela prsteň. Ten známy prsteň. Rozkričala som sa...
 „Katka! Preboha Katka prestaň kričať čo ti je?!“ mykal so mnou ako o život. Až vtedy som si uvedomila, že kričím. Už sa mi to dlho nestalo. Túto spomienku som potlačila tak, ako sa len dalo. „Mala som zlý sen, prepáč mi. Neuvedomila som si, že kričím,“ previnilo som sklopila zrak a on ma nežne objal. Cítila som sa previnilo, no nie kvôli tomu, že som kričala zo sna, ale preto, že som mu nepovedala pravdu. Nebol to sen. Bola to spomienka. Hnusná, odporná, škaredá spomienka na časť môjho života. Ako by nestačilo, že som stratila všetko, na čom mi záležalo. Keď to bolo celé konečne v poriadku, muselo sa to pokaziť. A to tým najhorším spôsobom.
 Stále ma držal v náručí, upokojujúco ma hladil po vlasoch a do ucha mi ticho šepkal ako veľmi ma miluje a že sa pri ňom nemusím ničoho báť. Avšak stále sa budem báť, že prídem aj oňho. To by som už nezniesla.
„Som unavená, poďme už spať, prosím,“ zadívala som sa na neho a on prikývol. Vypol telku, zobral ma do náruče a odniesol priamo do postele. Prikryl ma a ľahol si vedľa mňa. Ležali sme k sebe otočení tvárami a ja som uvidela jeho poloúsmev, ktorý mi ešte stále spôsobuje motýle v bruchu. Zaspal. Rýchlo a ľahko. Bol už unavený. Ja som však teraz zaspať nemohla. Rozmýšľala som, prečo sa to vtedy asi stalo, čo som v ten deň robila a prečo som tam nebola tiež.
 Spomínam si, že v ten deň som toho mala veľa. Sima mala oslavu narodenín, musela som jej kúpiť darček, ísť si dať spraviť nechty a vlasy... Prišla som na obed, sedel za stolom a čítal noviny. Pricupkala som k nemu ako malá a pobozkali sme sa. Obed navaril on, najedli sme sa spoločne. Pýtal sa ma, kedy sa večer vrátim. Nevedela som, vtisla som mu rýchly bozk a utekala som opäť preč. Celý deň som nebola doma a večer, keď som prišla...
Opäť som zaspala. A opäť sa mi sníval hororový sen. Tentoraz s inou obeťou. Bola som v koži vraha. Stála som nad ním, ruky sa mi triasli. V pravej som zvierala dlhý nôž. Spal. Ticho a nehybne. Bol tak pokojný. Ako králik tesne pred zabitím. Nadvihla som ruku a bodla som. Raz. Druhýkrát. Tretí. Zabila som ho. Chladnokrvne. Bez mihnutia oka.
Zobudila som sa celá spotená. Otočila som sa k nemu, ležal chrbtom ku mne a spal. Aspoň som si to myslela. Postavila som sa, prešla som k oknu a otvorila som ho, aby som sa nadýchala čerstvého vzduchu. Otočila som sa k nemu, mesačný svit si rysoval cestičku priamo k nemu. Bol celý od krvi, na podlahe ležal dlhý nôž...

 „Takže, slečna Nováková, čo si pamätáte ako posledné?“
„Nie...ja...už nebudem...už ma netrápte...“ kolísala som sa zo strany na stranu, vlasy som mala strapaté, oči podliate krvou a na sebe bielu kazajku. Neviem, ako dlho som tu už bola, čas ti šiel veľmi pomaly. Alebo rýchlo? Ani neviem. Jediné, čo viem, je že som zabila svojho snúbenca 4 roky dozadu, no nepamätala som si to. A rovnako som zabila aj svojho priateľa, niekoľko dní, či týždňov dozadu. Mám alter ego, niečo ako druhú osobnosť. Občas ma ovládne moja šialená polovička, ktorá sa vyžíva v zabíjaní či mučení. Zbláznila som sa z toho, keď som to zistila. Ako som len mohla zabiť niekoho, koho som milovala?!
 „Slečna, musíte spolupracovať. Takto sa nikam nepo...“ nedohovoril, všimol si môj pološialený pohľad, pomaly cúval k dverám. Visačka na krku, ktorou si otváral dvere, sa mu jemne hojdala zo strany na stranu. Okuliare sa mi jemne zahmlili, na čele mu vyrazili kvapky potu. Pomaly si prehrabol zvyšky sivých vlasov a hlasno preglgol. Pozerala som sa na neho ako na korisť. Ako lev na mladú, bezbrannú antilopu. Rozutekala som sa k nemu, s výrazom totálnej šialenosti, a len s jediným cieľom - zabiť. Cúval čoraz rýchlejšie, no ja som bola rýchlejšia. Skočila som na neho a cvakla zubami...

Marianna Bujňáková

Marianna Bujňáková

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Marianna Bujňáková Voľnočasové písanie krátkych príbehov, ktorých nikdy nie je dosť. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu